Návrat z Ekvádoru v čase pandémie

Autor: Michal Gálik | 6.4.2020 o 9:36 | Karma článku: 11,61 | Prečítané:  4125x

Zo dňa na deň nám zakázali vychádzať von a zrušili takmer všetku dopravu v krajine. Nemali sme na výber, vzdali sme sa zvyšku cesty a snažili sa čo najrýchlejšie dostať domov. Štát nám žiaľ nepomohol, museli sme si pomôcť sami. 

Je piatok 13teho. Sedím v autobuse a z okna sledujem prevaľujúce sa modré vlny v oceáne. Občas máme šťastie a pozorujeme ako sa z niektorej z nich vynorí delfín. Práve s priateľkou opúšťame ekvádorské pobrežie, kde sme strávili týždeň na krásnych slnečných piesočných plážach. Máme za sebou úžasné dva mesiace plné zážitkov z Kolumbie a Ekvádoru. Predtým, než bude naša cesta pokračovať do Peru a Bolívie, nás čaká posledná zastávka v Ekvádore. Tým je krásna koloniálna Cuenca, podľa miestnych najkrajšie mesto v celej krajine.

Už nejakú dobu sledujeme situáciu ohľadom koronavírusu v Európe, no zatiaľ sa nás to osobne nijako nedotklo. Ekvádor, podobne ako Slovensko, hlási v tejto chvíli prvých pár prípadov nákazy, všetky v najväčšom meste Guayaquil, kam práve smerujeme na prestup. Po príchode na autobusovú stanicu sa snažíme vyvarovať kontaktu s ľuďmi a čakáme na náš autobus do Cuency. V niekoľkých lekárňach sa pokúšame zohnať rúška, no beznádejne. Nikde ich nepredávajú. Po chvíľke čakania prichádza autobus a opúšťame jediné miesto v Ekvádore kde sa koronavírus zatiaľ vyskytuje. Veríme, že mu tak aspoň na chvíľku zas unikneme. Zatiaľ sme ani len nepremýšľali o tom, že by nám táto situácia mohla nejako skomplikovať cestovanie. Plánovaný odlet domov máme až za dva mesiace. Hovorí sa o tom, že vírus sa horšie šíri v teplom podnebí a tak dúfame, že v Južnej Amerike prebehne epidémia v oveľa menšej miere ako v Európe a my budeme môcť ďalej slobodne cestovať. Tomu by nasvedčoval aj fakt, že Južná Amerika odolávala vírusu ešte dlho potom, čo sa v Ázii a Európe začal nekontrolovateľne šíriť.

Hneď ako opustíme autobusovú stanicu sa z jedného sedadla zdvihne hyperaktívny pán, začne horlivo pobehovať po autobuse a rozdávať sladkosti. Popritom kričí na celý autobus a jeho sliny lietajú všetkými smermi. Potom si sladkosti vypýta naspäť a kto si ich nechá, musí zaplatiť. Bežná praktika pouličných predajcov v autobusoch. Po ceste sa ich tu vystrieda ešte niekoľko – pani predáva domáce empanády, ďalší pán arašidy a chlapec zase Coca-Colu. Robíme si srandu, že ak v Ekvádore niekto spôsobí epidémiu, tak to budú práve títo predajcovia, ktorí denne prídu do styku so stovkami ľudí. Okolo nás sa zdvíhajú zelené úbočia Ánd a po niekoľkohodinovej adrenalínovej jazde nekonečnými zákrutami konečne vystupujeme v Cuence.

Po tom, čo prejdeme toto mesto plné nádherných koloniálnych domčekov a kostolov, začíname plánovať cestu do Peru. V tom však začne situácia z ničoho nič drasticky eskalovať. Keď si pozeráme autobus na hranice, zisťujeme, že Peru práve bez varovania uzatvorilo hranice a zrušilo všetky lety s Európou. V tej chvíli sa rozplynula naša predstava o tom, že za tri týždne budeme stáť na vrchole Machu Picchu. Rýchlo začneme skenovať všetky možné správy z Ekvádoru na internete, no nikde sa nepíše, že by sa mal Ekvádor tiež uzavrieť. Zaspávame vyčerpaní s tým, že ak sa situácia rapídne zhorší, snáď nám príde SMS alebo e-mail od ministerstva, kam sme sa pred cestou pre takéto prípady registrovali.

Na raňajkách sa úplne náhodou od hostí dozvedáme, že prezident Ekvádoru v noci nariadil úplné uzatvorenie krajiny, čo znamená zatvorenie hraníc, obmedzenie voľného pohybu po uliciach, úplné zastavenie vnútroštátnej dopravy a pozemnej medzinárodnej dopravy. Máme posledný deň na to niekam sa presunúť. Hlavou nám víria rôzne scenáre. Pokúsiť sa krajinu čo najskôr opustiť? Vydať sa naspäť na pobrežie a epidémiu prečkať pri šume oceánu? Od raňajok utekáme na izbu pozerať posledné aktuálne správy. Bohužiaľ, je to pravda, Ekvádor bude od zajtra kompletne uzatvorený. Rýchlo zháňame číslo na slovenskú ambasádu. Zdvihne nám pani, ktorá nám poradí niekoľko posledných letov, ktoré by mali z Ekvádoru letieť. Hneď po položení telefónu však zisťujem, že všetky lety, ktoré nám pani uviedla sú zrušené. Volám znova. Pani nám radí, aby sme išli osobne na letisko a snažili sa letenky kúpiť priamo tam. Ísť dobrovoľne niekoľko hodinovú cestu do epicentra nákazy na letisko medzi stovky turistov a ostať tam bohviekoľko dní zaseknutí sa nám zdá ako veľmi riskantné riešenie. Neskôr sa dozvedáme, že miestna vláda turistov vyslovene odrádzala od takéhoto správania, pretože na letisku sa tvoril obrovský dav ľudí, ktorý len urýchlil šírenie vírusu. Letisko dokonca uzatvorili pre všetkých, ktorí nemali platnú letenku. Takže sme boli v háji.

Rýchlo sa snažíme nájsť akékoľvek letecké spojenie medzi Ekvádorom a Európou, ale beznádejne. Aby toho nebolo málo, zrazu nám na izbe prerušia elektrinu a vodu. Po chvíli príde vedúci hotela a oznámi nám, že hotel zatvára a musíme ho okamžite opustiť. Z vrúcnych a pohostinných ľudí sa behom chvíľky stávajú podozrievaví ľudia, ktorí na turistov pozerajú ako na šíriteľov vírusu. Ostávame na ulici, každý s 30 kg batožiny na chrbte a nemáme absolútne žiadnu predstavu o tom, čo je teraz správne riešenie.  Do Quita sa dostať nestíhame a do Guayaquilu, odkiaľ sa nákaza šíri, nám to nepripadá rozumné. Sadneme do najbližšej kaviarne a na airbnb si zabookujeme izbu na najbližšie 2 týždne. Od zajtra už bude komplet všetko okrem obchodov a lekárni zatvorené. Keď už si myslíme, že aspoň ubytovanie máme zariadené, príde nám od majiteľa správa, že nech sa nehneváme, ale v tejto situácii nás neubytuje. Zúfalí hľadáme rýchlo ďalšiu možnosť. Objavíme podkrovnú izbu neďaleko miesta kde stojíme a našťastie sa nám podarí skontaktovať s majiteľom, ktorý nám schváli ubytovanie na dva týždne. Vonku už sa stmieva a my vyrážame s rúškami, ktoré sme si včera kúpili od pouličného predajcu na veľký nákup zásob do potravín. Večer zaspávame aspoň s istotou, že máme kde spať a máme čo jesť. Ten najväčší stres z nás opadol.

Na druhý deň ráno (17. 3.) už začínajú platiť striktné opatrenia – z domu môžete vyjsť len ak idete na nákup a platí prísny zákaz akejkoľvek medzimestskej dopravy a autobusov, t.j. nemáme šancu sa dostať na letisko aj keby sme chceli. Najbližšie dni zúfalo rozposielam maily na všetky možné ambasády, že sme zaseknutí v Ekvádore a potrebujeme pomôcť s návratom domov. Zo slovenskej ambasády mi prišiel e-mail, že všetky aktuálne informácie o Kolumbii nájdem na stránkach ministerstva zahraničných vecí. Až na to, že my sme v Ekvádore... To nevadí, stránky MZV som mal dobre zmapované a posledná aktualizácia o Ekvádore tam bola z 15. 3.  (2 dni pred zavedením opatrení), takže tie najpodstatnejšie informácie o zákaze voľného pohybu a transportu by ste tam hľadali márne.

Jediní dopravcovia, ktorí vraj ešte z Ekvádoru lietajú sú KLM, Air France a Iberia. Lenže problém je, že na ich stránkach už žiadne letenky neponúkajú a ich telefonické linky sú beznádejne obsadené.  Opäť volám na ambasádu s prosbou, či nevedia náhodou o nejakých letoch, ktoré z Ekvádoru odletia. Pani mi odpovedá, že to si musím zistiť sám od leteckých prepravcov a mám kontaktovať leteckú spoločnosť, ktorou sme prišli. My sme však mali spiatočnú letenku z Kolumbie s Turkish Airlines, ktorí do Ekvádoru vôbec nelietajú. Na to mi pani odpovedala, že to máme smolu lebo do Kolumbie sa už nedostaneme. Bohužiaľ, uveril som jej. Až neskôr som si uvedomil, že informácie od slovenskej ambasády nám viac škodili, než pomáhali. Do Kolumbie totiž stále púšťali ľudí, ktorí idú na transfer, to nám neskôr potvrdila česká ambasáda. Po každom telefóne so slovenským veľvyslanectvom som bol akurát zúfalejší a vytočenejší. Ten tón, s ktorým sa pani so mnou bavila mi pripomenul strednú školu a učiteľky, ktoré sa za každú cenu snažili tváriť múdro aj keď nepoznali odpoveď. Pri otázke ako sa mám dopraviť na letisko ak sa mi aj náhodou podarí získať letenku mi pani povedala, že my ako cudzinci máme právo sa voľne pohybovať po krajine, pretože sme prišli predtým, než koronavírus prepukol. Opäť ďalšia nepravdivá informácia, ktorá nás mohla dostať do pekných problémov. Ľudia sú za porušenie zákazu trestaní pokutou 6 000 USD a dokonca väzením bez ohľadu na to, či ste domáci alebo cudzinec.

Na ďalší deň som sa opäť ozval ambasáde s tým, či nemajú aktuálne informácie o tom ako sa viem dostať v prípade potreby na letisko. Na to mi bolo povedané vyčítavým hlasom:”A vy akože nemáte internet? Sledujte stránky MZV, tam sú aktuálne info”. Vtedy som si uvedomil, že naša ambasáda možno ani nevie o tom, čo sa tu v Ekvádore posledné dni deje a nemá absolútne žiadny význam s nimi komunikovať. Pomôcť nám nevedia a zároveň nám podávajú nepravdivé informácie, ktoré nám môžu pekne skomplikovať život v takto citlivej situácii. Vraj čakajú na aktuálne informácie, ktoré nám budú ďalej poskytovať. Možno sa mýlim, ale predpokladal by som, že úloha veľvyslanectva nebude len pasívne čakať, až im niekto informácie poskytne, ale že sa budú aktívne snažiť informácie vyhľadávať a poskytovať svojim občanom.

Sme odkázaní na Google Translator a vyhľadávanie najnovších správ v ekvádorských médiách. Som zvyknutý si informácie vyhľadávať sám a mám v tom po toľkých precestovaných rokoch už nejakú prax. Problém v tejto situácii je však ten, že čo iný zdroj, to iné informácie. Väčšine zdrojov, ktorým sa za normálnych okolností dá veriť, sú teraz nespoľahlivé. Letecké servery ako kiwi.com alebo skyscanner.com ponúkajú letenky na lety, ktoré sú dávno zrušené, MZV poskytuje neaktuálne informácie, ekvádorské média zas neriešia situáciu ako sa môžu turisti dostať z krajiny, leteckým spoločnostiam kolabujú web stránky a neexistuje spôsob ako sa s nimi skontaktovať a opýtať sa na dostupné lety. V podstate nikto nič nevie, všade vládne neistota. Veci sa menia zo dňa na deň.

Dozvedáme sa, že Iberia plánuje poslať do Ekvádoru dve prázdne lietadlá a pomôcť primárne Španielom dostať sa do Madridu. Letenky sú však dávno preč. Hneď na to však zisťujeme, že primátorka Guayaquilu sa zľakla, že piloti do jej mesta prinesú ešte viac koronavírusov a ilegálne nechala runway na letisku zapratať nákladnými autami. Lietadlá sa už blížili zachrániť zúfalých občanov, no v poslednej chvíli zistili, že nemajú ako pristáť a museli sa otočiť do Quita, nabrať polovicu turistov a poloprázdne letieť do Madridu.  Vďaka nepremyslenému nápadu miestnej primátorky ostali v epicentre nákazy stovky turistov, ktorí už mali byť na ceste domov. Našťastie došlo k odsúdeniu tohto činu a miestna vláda sľúbila, že sa to už nebude opakovať.

Nasledujúce dni trávim stále rovnako. Od ráno do večera obnovujem stránky Iberie, KLM a AirFrance, či sa nejaké letenky náhodou neobjavia. Bohužiaľ, AirFrance a Iberia to už vzdali. Ostáva teda sledovať iba KLM. Občas sa na pár sekúnd objaví jedna alebo dve voľné letenky, no keď ich chcem kúpiť, vypíše mi to chybu. Ďalšia nepríjemná vec, ktorú sme zistili bola, že naše cestovné poistenie prestáva platiť v čase teroristického útoku, vojnového konfliktu, prírodnej katastrofy alebo pandémie. Nikdy by som nepovedal, že niečo také ma na cestách skutočne čaká. Je to pre nás však podstatná informácia, pretože prípadná hospitalizácia by nás mohla celkom solídne zruinovať. Ďalší dôvod dostať sa domov.

Medzičasom som sa skontaktoval aj s českou a nemeckou ambasádou. Tá česká sa ukázala ako najviac nápomocná. Pani, ktorá s nami komunikovala bola veľmi milá, snažila sa nám pomôcť a informovala nás o všetkých aktuálnych informáciách, ktoré mala k dispozícii. Po nepríjemných skúsenostiach so slovenskou ambasádou to bol fajn pocit vedieť, že sa o vás niekto naozaj zaujíma. Vďaka tejto pani sme sa dozvedeli, akým spôsobom sa vieme dostať na letisko ak sa nám podarí kúpiť letenky. Prepojil som ju s našim pánom domácim a ten nám pripravil všetky potrebné dokumenty, ktoré potrebujeme na to, aby nás pustili von z mesta a na letisko. Dopočuli sme sa, že Francúzi a Španieli chystajú posledné repatriačné lety z Ekvádoru a potom krajinu úplne odrežú od Európy. Z ambasád nám odpísali, že sa nás na jeden z tých letov pokúsia dostať, ale nič nesľubujú, šance sú malé. V tomto máme my Slováci nevýhodu. Sme predsa len malá krajina a riešiť repatriačné lety v takejto chvíli nemá kvôli pár jednotlivcom v krajinách ako je Ekvádor význam.

Po pár dňoch zúfalstva keď sme si už mysleli, že v Ekvádore strávime niekoľko ďalších mesiacov sa mi akoby zázrakom podarilo kúpiť dve miesta na let KLM do Amsterdamu. Je to posledný repatriačný let pre Francúzov a Holanďanov, na ktorý sa cestujúci dostávali cez svoje ambasády. To, že sa na stránkach KLM objavili dve voľné miesta bola buď chyba systému alebo zázrak. Rýchlo som informoval českú ambasádu, ktorá mi potvrdila, že by sa let mal uskutočniť. A tiež pána domáceho, ktorý nám s turistickou agentúrou a miestnou vládou pripravil všetky potrebné povolenia na transport a k tomu vybavil aj vodiča s autom.

Do poslednej chvíle sme nevedeli, či nás polícia naozaj pustí do vedľajšej provincie, aby sme mohli ísť na letisko, či lietadlo skutočne odletí a či nás vôbec pustia do lietadla keď nemáme ďalšie spoje na Slovensko. Vstávame o štvrtej ráno a nasadáme spolu s ďalšími troma turistami do auta, ktoré nás má odviezť na letisko. Naše auto je jediné, ktoré dostalo od miestnej vlády povolenie na tranzit medzi provinciami. Musíme vyrážať takto skoro, pretože ak sa vodič nestihne vrátiť do 14h, hrozí mu väzenie.   Je to zvláštny pocit počas východu Slnka prechádzať úplne prázdnymi cestami, ktoré sú za normálnych okolností plné áut. Cesta občas zmizne pod obrovskými zosuvmi pôdy, ktoré vzhľadom na odstavenú dopravu nikto nerieši. Prichádzame do Guayaquilu. Zaráža nás, že napriek prísnym opatreniam, zapojením armády a faktu, že každý deň tu pribúdajú ďalšie a ďalšie obete, len zhruba polovica ľudí nosí rúška. Čo ma však najviac sklamalo bolo, že takmer žiadni turisti na letisku nemali rúško. A to sa dali rúška bez problémov kúpiť na ulici od pouličných predajcov. Po celodennom čakaní pred letiskom nás konečne pustia dovnútra. Letisko je úplne prázdne, všetko lety okrem nášho sú zrušené. Keď nám povedia, že naše letenky skutočne platia a pustia nás cez check-in až vtedy si začneme uvedomovať, že nakoniec sa nám asi ten Ekvádor naozaj podarí opustiť. Najväčší kameň nám zo srdca spadne až keď sa lietadlo odlepí od zeme, pretože posledný týždeň nás presvedčil o tom, že na nič sa nemôžeme s istotu spoľahnúť. Pred nami bolo 11 hodín v úplne preplnenom lietadle, kde si väčšina ľudí, vrátane niekoľkých letušiek, rúška hneď po vzlietnutí z tváre zložili.

Ostáva nám ešte cesta z Amsterdamu domov. Až na niekoľko nepríjemností to už išlo hladko. Jediný slovenský repatriačný autobus sme zmeškali o deň a ďalší sa zatiaľ nechystá. Česi síce posielajú z letiska v Amsterdame skoro každý deň autobusy do Prahy, ale bohužiaľ, ako Slovákov nás na palubu nepustia. Snažili sme sa vybaviť si výnimku cez slovenskú ambasádu v ČR, ale neúspešne. Nakoniec nám ostala jediná možnosť, kúpiť si predražené letenky na posledný let z Amsterdamu do Prahy. Síce nás len cesta domov vyšla na nečakaných 2 500 eur (a to sme predtým šetrili každý cent, aby sme mohli ostať na cestách čo najdlhšie), mali sme aspoň šťastie, že sme chytili úplne posledný let z Ekvádoru do Amsterdamu a úplne posledný let z Amsterdamu do Prahy. Na Slovensko sme už pokračovali vlakom a následne vlastným autom. Mali sme v pláne ísť dobrovoľne do štátnej karantény, ale keďže nám tam celú noc nezdvíhali telefón a obávali sme sa, že nám tam hrozí väčšie riziko nákazy ako v domácej karanténe, rozhodli sme sa najbližšie dva týždne stráviť osamote na chalupe. A bolo to dobré rozhodnutie. 

Na záver musím však podotknúť ten hlavný dôvod prečo píšem tento článok. Nikdy som nečakal, že sa na cestách ocitnem v situácii, v ktorej budem fakt odkázaný na pomoc štátu. Bohužiaľ, takáto situácia nastala a musím úprimne povedať, že mi je smutno zo spôsobu, akým s nami slovenské veľvyslanectvo komunikovalo. Jedna vec je, že ani ambasáda nie je mnohokrát schopná svojim občanom v danej chvíli pomôcť, druhá vec je však to, že aj v takejto chvíli sa dá zachovať ľudský prístup. Ľudia, ktorí pracujú na ambasádach majú na svojich ramenách veľkú zodpovednosť a štát by mal veľmi opatrne vyberať ľudí, ktorým túto pozíciu pridelí. Po tom, čo som sa dopočul, že rovnakú skúsenosť so slovenskými ambasádami má mnoho ďalších cestovateľov z rôznych častí sveta začínam mať dojem, že sú tieto posty často obsadené naozaj ľuďmi, ktorí nie sú dostatočne pripravení na krízové situácie. Nechcem na nikoho ukazovať prstom, pretože pod stresom môže každý z nás robiť chyby. Myslím si však, že až koronašialenstvo skončí, bolo by fajn keby sa naša nová vláda zamerala aj na personál našich zahraničných ambasád a preverila si ich ľudí, či sú naozaj dostatočne kvalifikovaní na takúto prácu. Mnoho ľudí počas tejto pandémie stratilo dôveru k slovenským veľvyslanectvám, ktoré preukázali, že nedokážu promptne zareagovať v krízových situáciách. Stačí sa pozrieť k našim susedom Čechom – ich ambasády reagovali oveľa pružnejšie a rýchlejšie a dokonca väčšine svojich občanov vybavili repatriáciu domov. My sme si museli pomôcť sami, rovnako ako ďalší Slováci uviaznutí nielen v Ekvádore. Ak by sme sa spoliehali na ich rady, boli by sme teraz dosť pravdepodobne uzamknutí v Guayaquile, v ktorom sa epidémia vymkla spod kontroly a kde dnes odvážajú stovky mŕtvych tiel z ulíc, pretože ľudia ich nemajú kde dávať.

Máme šťastie, že sme mladí, scestovaní, ovládame niekoľko jazykov, sme zvyknutí vyhľadávať si dôveryhodné informácie na internete a vieme sa rýchlo zorientovať v problematike. No aj my sme mali veľký problém dostať sa z tejto situácie von. Nakoniec sme si museli pomôcť sami a mali sme veľké šťastie, že sa to podarilo. Stačilo by, že by nám pán domáci nevybavil auto a povolenia na transport a ešte stále by sme trčali v Ekvádore. Ambasáda by nám s tým zrejme nepomohla. Ak by sa v tejto situácii ocitol niekto kto napr. nevie dobre pracovať s počítačom alebo nevie anglicky, naozaj neviem ako by si bez pomoci štátu poradil.  

Mimochodom je 3. apríla a posledná aktualizácia o situácii v Ekvádore na stránkach MZV je stále z 15. marca, t.j. dva dni predtým než začali v krajine platiť prísne opatrenia. Naše ministerstvo teda behom celej krízy v Ekvádore nielenže neposlalo jedinú SMS, aby nás pripravilo na to, čo ekvádorská vláda chystá, ale ani doteraz neinformovalo svojich občanov o tom, aké opatrenia vstúpili do platnosti a načo si majú dávať pozor. Myslím si, že táto pandémia bude mať aj veľký pozitívny dopad na spoločnosť na mnohých úrovniach. Jeden z týchto dopadov je, že odhalí nefungujúce štruktúry štátu a dá nám do budúcna možnosť poučiť sa na vlastných chybách a postupne pracovať na ich odstránení.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Kremeľ bojuje o Arktídu. Postaví mestá, letiská aj ropovody

Megaprojekt môže ohroziť klimatické ciele.


Už ste čítali?